Odkaz Lea Varadkara
Píše sa rok 2018 a ja si dávam popoludňajší drink s novým známym v južnom Ontáriu v Kanade. Rozhovor sa zvrtne na zmeny v írskej spoločnosti – známe rozprávanie o úpadku katolíckeho vplyvu a bezhlavej liberalizácii spoločenských hodnôt. Túto rýchlu transformáciu možno elegantne zhrnúť do dvoch historických referend: v roku 1995 sa Irsko stalo predposlednou európskou krajinou, ktorá legalizovala rozvody (pred Maltu, ktorá rozvody legalizovala až v roku 2011) a v roku 2015 sa stalo prvou krajinou na svete, ktorá v ľudovom hlasovaní legalizovala manželstvá osôb rovnakého pohlavia (a veľkou väčšinou).
Môj kanadský kamarát, ktorý pije, sa vyjadruje k veci: „Váš premiér je homosexuál a Ind, však?“ Podľa jeho tónu som pochopil, že to považuje za vnútorné dobro – ďalší cieľ pre dobrých chlapcov. Mojou inštinktívnou reakciou je však povedať mu, že najpopulárnejší mém na írskej ľavici zobrazuje dotyčného premiéra Lea Varadkara s účesom Margaret Thatcherovej.
Ako Eoghan Kelly uvádza v The Conversation, prvé roky Varadkarovho vedenia, ktoré sa začali v roku 2017, boli charakteristické veľmi nepopulárnymi úspornými opatreniami, zatiaľ čo v posledných rokoch dohliadal na rozmach hospodárstva, vďaka čomu sa jeho odstúpenie v marci tohto roku o to prekvapivejšie. Tieto prvé roky viedli k tomu, že Varadkar si získal povesť nepriateľa nižších vrstiev, najmä nezamestnaných. V roku 2017, na pozadí povrchných osláv prvého otvoreného homosexuála v krajine taoiseach, hlavná írska satirická webová stránka Waterford Whispers News vyrukovala s nadpis Leo Varadkar sa stal prvým otvorene triednym lídrom Írska“.
V The Guardian, Rory Carroll naznačuje že aj keď bol Varadkar spájaný s niektorými historickými zlomovými bodmi v írskej politike, najmä s referendom z roku 2018, ktoré legalizovalo potraty, nikdy nebol vnímaný ako zásadný hráč v tomto vývoji. „Cudzinci mali tendenciu omdlievať nad Varadkarom ako nad vznešeným stelesnením liberalizačného ducha,“ píše Carroll, ale „írski progresívci prevracali oči a hovorili, že ťažkú prácu odviedli iní politici a občianske skupiny“. Túto dynamiku možno vidieť v prvých rozhovoroch s Varadkarom. V rozhovore s Niamh Horan v Irish Independent ešte v roku 2016 sa ho pýtajú, či si myslí, že „potraty v Írsku sú triednou záležitosťou“. Varadkar sa pohŕdavo smeje a hovorí, že otázke ani nerozumie. Pre kontext, pred legalizáciou interrupcií si írske ženy, ktoré chceli podstúpiť interrupciu, museli zaplatiť cestu a služby spojené s interrupciou v Británii, čo vylučovalo ženy z nižších (alebo marginalizovaných) sociálno-ekonomických vrstiev.
Ak ide o neskoršie hospodárske osudy Írska, Eoin Burke-Kennedy v The Irish Times je nevie či si Varadkar naozaj môže pripísať zásluhy „za plnú zamestnanosť, ktorá bola z veľkej časti podmienená masovými investíciami z USA, a za rozpočtový prebytok, ktorý bol poháňaný rekordnými príjmami z korporátnych daní od tých istých firiem“. Napriek tomu, ako tvrdí Burke-Kennedy, práve v tomto Varadkar jednoznačne vidí svoje pozitívne dedičstvo – dedičstvo, ktoré je „veľmi podobné dvojúrovňovej povahe samotnej írskej ekonomiky, na niektorých miestach turbo, na iných praskajúcej vo švíkoch“.
O niečo menej charizmaticky tvrdí politológ Eoin O’Malley, že Varadkarov „odkaz bude odkazom volebného porazeného“, ako Jon Henley reportuje v The Guardian. Hoci dôvody Varadkarovej rezignácie nemusia byť skutočne úplne jasné, jedným zo zrejmých faktorov, ktoré k tomu prispeli, je výrazný neúspech marcových referend o rodine a starostlivosti. Cieľom referend, ktoré podporovala vláda, ako aj opozičné strany, mimovládne organizácie a organizácie občianskej spoločnosti, bolo aktualizovať „staromódne“ definície žien a rodiny, ktoré sa nachádzajú v írskej ústave z roku 1937, kde je rodina definovaná manželským vzťahom a hodnota ženy spočíva v jej prínose k starostlivosti o domácnosť. Ako Shawn Pogatchnik vysvetľuje v Politico Europe, „tieto predstavy z minulej éry ostro kontrastujú s realitou dnešného Írska, kde sa dve pätiny detí rodia mimo manželstva a väčšina žien pracuje mimo domu.“
Tí, ktorí podporovali referendá, zvyknú tvrdiť, že ich neúspech bol spôsobený špatnou formuláciou a urýchlením hlasovania tak, aby sa zhodovalo s Medzinárodným dňom žien. Írska malá, ale vplyvná Socialistická strana sa rozhodla stiahnuť svoju podporu referenda o starostlivosti na poslednú chvíľu po tom, ako si vypočula obavy obhajcov práv osôb so zdravotným postihnutím. Ak by referendum prešlo, mohlo by oslabiť povinnosť štátu poskytovať pomoc zdravotne postihnutým a dať „ústavné vyjadrenie konzervatívnemu ideologickému postoju, že hlavná zodpovednosť za starostlivosť spočíva v rodine a jej členoch“, ako uviedol írsky senátor Tom Clonan argumentoval v časopise Irish Examiner vo februári. Varadkarova odpoveď na tieto obavy bola sotva upokojujúca: „Ak mám byť úprimný, nemyslím si, že je to zodpovednosť štátu. Myslím si, že je to do veľkej miery zodpovednosť rodiny.“ Ako Ciarán O’Rourke povedal v ľavicovom americkom vydaní Jacobin, „Margaret Thatcherová by určite súhlasila“.
K týmto diskutabilným dôvodom neúspechu týchto referend by sme určite mali pridať aj veľmi reálnu túžbu jednoducho povedať nie (dvakrát) nepopulárnej vláde. Tam, kde spomínané referendá o rozvodoch a manželstvách osôb rovnakého pohlavia využili dlhodobo vriacu nevôľu voči náboženskej hierarchii – na pozadí pochmúrnych prípadov sexuálneho zneužívania detí, masových hrobov atď. – nedávne referendá sa konali v čase, keď je samotná vláda hlavným terčom verejnej opprobácie, a to najmä kvôli rozbujnenej ekonomickej nerovnosti, na ktorú upozorňuje Burke-Kennedy a iní vyššie.
Dosiaľ mohla táto malátnosť nájsť politické východisko v Sinn Féin, bývalom politickom krídle IRA. Ako Agnès Maillot vysvetľuje v The Conversation, táto strana urobila významný krok k získaniu vážnosti a k tomu, aby sa stala dôveryhodnou ľavicovou alternatívou. Táto vážnosť je však dvojsečná zbraň: čím bližšie sú k moci (a prieskumy naznačujú, že sú naozaj veľmi blízko), tým menšou hrozbou sa zdajú byť pre status quo. Tým sa strana dostala do rozporu so svojou tradičnou základňou. Ako píše bývalý vojnový spravodajca Aris Roussinos píše v UnHerd (v súvislosti s nedávnymi polling o postojoch voličov podľa strán) „Voliči Sinn Feín sú – na zjavné prekvapenie jej sociálne liberálneho vedenia – najnacionalistickejším voličským blokom v krajine“. Bez akéhokoľvek pocitu politického zastúpenia sa tak veľká časť obyvateľstva obrátila k populistickej revolte. V čase, keď sa Leo Varadkar lúči s vedením, Írsko sa zdraví s „najrýchlejšie sa rozvíjajúcim, aj keď ešte len zakoreneným populistickým povstaním v Európe, čo vyvoláva nepohodlie jeho politickej triedy“
